Festival digitálneho umenia a kultúry, 28—30. 8. 2020, Bratislava Festival
digitálneho umenia
a kultúry
SENSORIUM
28–30. 8. 2020
Bratislava

Sensorium

#7 Stockpiling Food For Thought so Sašou Spačal

Späť na úvodnú stránku

Prinášame vám 7. diel série Stockpiling Food For Thought, týždenného karanténneho špeciálu festivalu Sensorium, tentokrát so Sašou Spačalovou.

Saša Spačal nás vyzýva vnoriť sa hlboko do nenápadných vzťahov medzi „organickým, biologickým, živým“ a technologickým, do podzemných systémov podhubí až po sociálno-politické systémy a osobné dimenzie. Zamýšľa sa nad tým, ako COVID-19 zvýrazňuje prítomnosť nerovností, ale potenciálne otvára dvere aj novým predstavám o budúcnosti.

Saša Spačal je umelkyňa pohybujúca sa na priesečníku výskumu živých systémov, súčasného a zvukového umenia. Jej práca sa zameriava predovšetkým na posthumánne podmienky, v ktorých ľudské bytosti existujú a pôsobia ako jeden z mnohých prvkov v ekosystéme, a nie ako suverénne osoby.


Sensorium : Odkiaľ nám píšete, aká je vaša situácia?

Saša Spačal: Momentálne som v izolácii, v bezpečí a zdraví so svojou rodinou v Ľubľane. Pandémia COVID-19 ma prinútila pozastaviť ročnú umeleckú rezidenciu v Amsterdame vo Waag Society, Mediamatic a Vrije Universiteit, kde som skúmala toky podzemného podhubia a vyvíjala novú umeleckú sériu.

Moje prvé týždne izolácie, počas dobrovoľnej 14-dennej karantény, prešli vo zvláštnom zahmlenom stave neistoty a úzkosti. V mikrokozme môjho domova som sa stala ušami a očami, čítala som a počúvala, zatiaľ čo som sa obsesívne snažila zmapovať zmeny v skutočnosti, ktoré sa stali. Tento posun mal pre ľudí v Slovinsku trochu iný charakter ako v iných krajinách, pretože jeden deň po vyhlásení pandémie bola uvedená do úradu veľmi kontroverzná vláda, ktorá do veľkej miery prispela k šíreniu stresu medzi mnohými občanmi. Zrazu sme čelili bezprecedentnej situácii plnej strachu o prežitie a absolútnej nedôvery voči vláde, ktorá sa mala postarať o uzatvorenie krajiny. Počiatočná nedôvera sa, žiaľ, ukázala ako opodstatnená, pretože už v prvom týždni sa z parlamentu začali vynárať znepokojujúce príbehy. Kríza COVID-19 v Slovinsku sa stala nástrojom na sociálno-politické a hospodárske vykorisťovanie.

Počas mapovania krízy som vypozorovala niekoľko vrstiev toho, ako sa pandémia preplieta planétou: zdravotné ohrozenie biologického tela, sociálno-politickí aktéri, ktorí rozohrávajú všetko od vojnových scenárov až po empatickú starostlivosť, avšak existuje aj ticho, nehybnosť a jasnomodrá obloha. Budú mi veľmi chýbať, keď raz všetci prekonáme izoláciu.

Sensorium : Ako môže byť téma choroby zaujímavá pre umelkyňu?

Saša Spačal: Ja osobne som tému choroby umelecky nikdy nespracúvala, no keďže sme v súčasnosti svedkami krízy COVID-19, choroba je špecifická biologická situácia, ktorá sa odráža v niekoľkých rozmeroch reality. Choroba nie je len extrémnou biologickou udalosťou pre telo, ktoré ovplyvňuje, ale vnára ho aj do hlbšieho sociálno-politického kontextu, v ktorom je choré telo prepletené a je od neho závislé. Choroba, a najmä celosvetová pandémia, má schopnosť kryštalizovať a identifikovať zraniteľné miesta v spoločnosti. Choroba vykryštalizuje situáciu a ukazuje, koľko rôznych perspektív a komunít je konkrétna spoločnosť schopná zahrnúť do svojich záchranných procesov, a ako alebo ktoré z nich zanedbá či vyslovene ignoruje.

Dúfajme, že žiadaným účinkom umeleckých diel pracujúcich s chorobou je získať vedomosti a skúsenosti s fenoménmi z rôznych hľadísk a rozšíriť oblasť porozumenia tomu, čo konkrétne ochorenie znamená, ktoré mechanizmy ho poháňajú a ktoré sú zanedbávané. Spomínam si na jedno z našich diel Meta_bolus. V spolupráci s mikrobiológom Mirjanom Švageljom sme skúmali, ako je vôňa vlhkých listov prepletená s históriou ľudskej rezistencie na antibiotiká, a ako konkrétne farmakologické dávky, v lekárskom žargóne nazývané bolusy, definujú vzťahy ako prospešné alebo nepriaznivé. Farmakologická nedbanlivosť v prípade antibiotík má potenciálne smrteľné následky nielen na ľudí, ale aj na pôdne baktérie Streptomyces rimosus. Tieto baktérie emitujú lákavé arómy geosmínov, ktoré môžu pripomínať vôňu lesa po daždi, a zároveň sa v globálnom meradle používajú na výrobu približne jednej tony antibiotík každých päť hodín, a to na ľudskú spotrebu, ale i na rastlinnú a živočíšnu výrobu. Takéto nadmerné využívanie baktérií Streptomyces rimosus nie je v skutočnosti potrebné. V skutočnosti to, že dochádza k nadprodukcii látky, z nej robí neúčinný liek, teda príčinou nie je neúčinnosť samotnej látky. Ako gesto vrátenia prebytku ľudského príjmu sa antibiotiká a geosmin produkované v laboratórnom prostredí inštalácie vracajú späť do pôdy a sú dostupné návštevníkom, ktorí ich môžu ovoňať čuchovými metabolickými receptormi vo forme zhromaždenia.

Foto: Karolina Prica

V budúcnosti by som rada pracovala na umeleckých dielach, ktoré by poháňali starostlivosť o ľudstvo, a tiež aj o to, čo považujem za viac ako ľudstvo – zvieratá, rastliny, mikroorganizmy, huby, a to poukazovaním na konkrétne spojenia alebo slabé miesta, ktoré sú prehliadané a zabudnuté , Niektorí ľudia hovoria, že pandémia je prvou prípravnou zaťažkávacou skúškou a po nej prídu ďalšie udalosti spôsobené klimatickou krízou. Dovolím si preto tvrdiť, že starostlivosť je veľmi dôležitý postup, ktorý musíme ako druh navzájom skúmať a ďalej rozvíjať.

Sensorium : Akú úlohu môže hrať umenie v pandemických situáciách, aké zažívame teraz?

Saša Spačal: Ľudské porozumenie sveta je vzniká produkciou významu. Umelci sú preto významnou súčasťou tohto procesu, a teda čiastočne zodpovedajú za formovanie sveta vytváraním konceptov, zmyslov, názvov a metód. To samozrejme nie je iba úloha umelcov, je to naša každodenná prax. Prostredníctvom našich diel vytvárame realitu s osobitnými etickými odpoveďami, ktoré môžu definovať životné podmienky ľudí a „viac ako ľudí“. Myslím si, že otázka pre umelcov a všetkých ostatných v čase pandémie je: aké svety chceme vytvárať a akú realitu chceme vytvárať svojimi činmi? Odpovede sú rozmanité a rôznorodé, keďže sme všetci odlišní a zďaleka nemáme rovnaký život v rôznych mikrokozmických podmienkach. S ohľadom na to som presvedčená, viac ako čas na umenie, si teraz máme hľadať čas na seba, pretože mnohí z nás musia kvôli pandemickej neistote úplne zmeniť svoj profesionálny životný štýl a vzťahy.

Sensorium : Niektorí ľudia hovoria, že táto pandémia urýchli širší posun paradigmy v spoločnosti. Súhlasíte? Môžete opísať, ako vidíte význam a potenciálny vplyv tejto udalosti v širšom kontexte?

Saša Spačal: Pandémia určite otvára nové obzory, stále však čelíme opakujúcim sa hrozbám, ako sú násilie, chamtivosť, vykorisťovanie, rasizmus či patriarchát, ktoré sa objavujú popri vojenských metaforách používaných v politických vyhláseniach opisujúcich krízu COVID-19. Niektoré vlády si rozšírili svoje obzory a zistili, že napriek stresujúcej a neistej situácii môžu voči svojim občanom konať veľkoryso a dôrazne, v iných sa zas objavuje nárast biologického dohľadu a strata ľudských práv.

Sensorium : Keď sa pozrieme na biomimetiku, kde sa prírodné konštrukčné prvky a procesy používajú ako modely na nové materiály, zariadenia a nástroje, je zrejmé, že technológia je veľmi úzko spojená s prírodnými fenoménmi. Niektorí ľudia vidia vznik nových technológií – napríklad internetu vecí – ako samozrejmosť, alebo skôr nie ako samočinného aktéra, ale ako prirodzený dôsledok evolúcie prírody. Vo vašej práci existuje veľmi konkrétne spojenie medzi technikou a prírodou. Pri tom som si spomenula na koncept toho, že technológia je v skutočnosti vždy súčasťou prírodných systémov. Čo si myslíte o tomto koncepte?

Saša Spačal: Slová prírodný alebo prirodzený ma znervózňujú a znepokojujú. Pripomínajú diskrimináciu žien, ktoré boli príliš prírodné na to, aby boli rovnocenné s racionálnymi a osvietenými mužmi, utrpenie genderqueer populácie, ktorú považovali za neprirodzenú a ťažkosti domorodého obyvateľstva a kmeňov, ktoré boli príliš blízko k prírode a nedostatočne civilizované, považované za podradné bytosti a dokonca im upierali status živých ľudí. Keďže poznám históriu diskriminácie a utrpenia vychádzajúce z tohto slova, snažím sa ich čo najmenej využívať a nahrádzam ich pojmami organický, biologický alebo živý. Preto radšej používam živú sieť vzťahov alebo prepletení na opis veľkého množstva spojení, na ktorých sa ľudia, „viac ako ľudia“ a neživé prvky tejto planéty pohybujú a sú od nich závislí. Jedna z mojich prác, Earthlink, je systém biotechnologických zariadení, ktoré skúmajú environmentálne vzťahy v súvislosti s ľudským dýchaním..

Video Earthlink na Vimeo

Ako vidíte z mojej práce, technológie, ktoré sa vyvíjajú spolu s ľudskými, živočíšnymi a rastlinnými druhmi, sú pre mňa do veľkej miery súčasťou kontinuálneho a vzájomne prepojeného kultúrneho prostredia. V týchto vzťahoch je potrebné znovu a znovu spochybňovať politiku a dôsledky technológií, pretože nie sú neutrálne, ale blízke a osobné. Ako nás Bernard Stiegler učil s externalizáciou a protetizáciou ľudského vedomia do hmoty, každá technológia so sebou nesie konkrétne vnímanie a tiež osobitnú slepotu. Metafora životného prostredia alebo planéty ako systému je jedným zo slepých miest, pretože, ako si to všimla Anna Tsingová, systém implikuje príbehy o pokroku, zakrýva zraniteľnosť, neistotu a neurčitosť, zdôrazňuje úmyselnosť a príčinnosť, čím ignoruje neplánované serendipity a nepredvídateľné stretnutia, napríklad celosvetové šírenie COVID-19.

Ďakujem za otázky a posielam pozdravy z môjho mikrokozmu do vášho!

Foto: Miha Godec

Previous editions - Stockpiling Food For Thought

Späť na úvodnú stránku